Můj Blog

   Deň prvý

 Konečne. Som doma a môžem ísť na ryby. Ráno pred siedmou už stojím na zastávke a čakám na miestny trhač asfaltu, starú rozheganú Karosu. Všetky potrebné veci som si pre istotu zbalil už deň predtým, aby som na nič nezabudol. Autobus prichádza a našťastie je poloprázdny. Cesta do Popradu ubieha veľmi pomaly a ja si v hlave rekapitulujem, čo všetko musím vybaviť na úradoch. Je pol ôsmej a ja si vykračujem ráznym krokom cez námestie skontrolovať stav rieky po nočnej búrke. Je mierne prikalená, ale už sa čistí. Vybavovanie na úradoch nemá konca a v duchu si už želám, aby som mohol po dlhej dobe skúšok a štátnic „zmočiť svoje muchy v rieke".

Zvony na neďalekom kostole ohlasujú pravé poludnie keď vstupujem do vody. Je podmrakom a príjemných asi 25 stupňov. Rieka je po záplavách úplne zmenená. Tam, kde boli top miesta s hĺbkou aj cez dva metre je dnes piesok a vody tak po členky. Schádzam dolu prúdom a snažím sa prelovovať  miesta, kde predpokladám výskyt ryby. Nymfičky drkotajú o dno a okrem pstružích dorastencov o to nejaví záujem žiadna väčšia ryba. Po niekoľkých kilometroch prichádzam k asi 200 metrovej tichej pláni, ktorá tu nikdy nebola. „Škoda, že nezbierajú, to by bol koncert" , vravím si v duchu. Po pár hodoch s francúzom to previazujem na sucho a snažím sa ich tzv. vyhádzať. Pár lipníkov sa ulakomí na maličké F-fly mušky, ale ryba nad dvadsať centimetrov nie a nie prísť. V tom tichu ma zo sústredenia vytrháva vyzváňajúci mobil ukrytý niekde v nohaviciach. Na displayi sa ukazuje neznáme číslo a ja dúfam, že by to mohlo byť z jednej z firiem, kde som posielal životopis. Bohužiaľ bol to len omyl. Keď už som na brehu, tak si dávam malú pauzu a z ruksaku vyberám slaninu a chlieb na posilnenie. Všetko je ideálne len ryby nespolupracujú.

Po niekoľkých sto metroch sa tok výrazne mení. Breh z mojej strany sa postupne zvažuje do tiahlého prúdu, kde vymieľa hlbočinu pod už napoly spadnutý strom. V tom prúde musí niečo stáť, a tak opäť skúšam nymfičky. Prejdem celý ten prúd, ale bez zaberu. Oblúkom sa vraciam na začiatok tohto fleku, sadám si do trávy a pozorujem dianie okolo vody. Po chvíľke strávenej nad krabičkou sa rozhodujem pre strímrik vo farbe potočáka. Mám miernu obavu ako si poradí moja trojka s týmto prúdom. Vychádzam ešte vyššie kde sa snažím prebrodiť, aby som strímer ťahal po hlbočine, kde som čakal rybu. Stále rozmýšľam, či strímer bol tá najlepšia voľba. „Je to ako so Schrödingerovou mačkou* v škatuli, pokiaľ to neskúsim tak nebudem vedieť, či to trojka zvládne". Plazím sa po brehu ako Inčučuna a pričupený hádžem strímer krížom cez prúd. Pomaly ho vediem smerom ku mne a presne v mieste podmytého stromu prichádza záber. Zasekávam podľa vzoru Joudy z tohtoročného BVS len s menej ohlušujúcim YES!! Ryba ťahá krížom cez najväčší prúd. Odhadujem, že to bude potočák a nie taký dorastenec ako doteraz. Do krvi sa mi vyplavujú endorfíny a edrenalín. Pstruh vyskakuje asi do pol metrovej výšky a ja pociťujem do typické „vlhnutie" v broďákoch. Súboj nechcem naťahovať, aby sa ryba zbytočne neunavila a svaly sa jej nezahltili kyselinou. Priťahujem energickejšie, pstruh ide opäť do výskoku a tento krát sa ukazuje ešte krajšie. Ďalší výskok a ryby je voľná, späť vo svojom živle. Som trochu ako omráčený, takú rybu som tu nečakal. Vraciam sa k pláni možno už začal večerný zber. Občas sa robí malé koliesko. Skúšam to z pupou potočníka v kombinácii s menšou nymfou, ale nič prevratné sa nekoná. Len jeden lipeň na pupu, ktorú ma naučil na BVS Jarda, stojí za vytiahnutie mobilu a odfotenie.

Tlačí ma čas, a keďže autobus nepočká, musím dnešnú vychádzku ukončiť. Cestou domou ešte premýšľam nad tým pstruhom a dúfam, že sa mi ho ešte raz podarí chytiť, lebo Kachna čo nemá odfotené tomu neverí  :-)

*http://en.wikipedia.org/wiki/Schrödinger's_cat