Reštart

Vážení kolegové, případně i kolegyně, vítejte na nových stránkách webu muskari.cz, jemuž jsme dali nový design a řadu uživatelských vylepšení. Zároveň jsme zanechali k využití veškeré dříve uložené fotografie, blogy, vlákna a informace, to aby nebyly zapomenuty, neb jejich hodnota je podepřena Vašimi úspěchy, znalostmi a zkušenostmi. Jistě si na novou obsluhu stránek brzy zvyknete a oceníte jejich snadnější obsluhu. Do běžných vláken vkládejte po přihlášení uživatelským heslem fotografie s velikostí max. do 0,9 Mb, v blozích pak do 200 Kb. Těšíme se na Vaše příspěvky! Tomáš K. a Jirka R.

Návrat legendy

Po letech jsem oprášil svou bobeší sbírku, dovázal nějaké nové vzory a dal si předsevzetí, že v letošní sezoně dám šanci legendám, které proslavily českou muškařskou školu. S technikou francouzské nymfy dostal lov na bobše nový rozměr, prezentace je naprosto přirozená a propadání mušek na jemném fluokarbobovém návazci je dokonalé.

V červnu jsem si vyrazil na dvě celodenní vycházky a většinu času jsem věnoval právě lovu na bobše. Následoval pravý masakr, na své říčce jsem zjistil, že je plná lipanů, kteří jsou opravdu všude. Ochotně si vystoupali za driftující nymfou, brali ji i hned po dopadu a z mých oblíbených tůněk jsem dokázal vydolovat i starousedlíky, kteří už na kuličky hází bobek. Ryby moje mušky brali pár metrů ode mne, platilo pravidlo, že lipan není vůbec plachý a vůbec mu nevadí, že stojíte metr od něj. A nebrali jen lipani, i potočákům chutnalo. Používal jsem jak čistě přírodní hydroše tak i promotanou výraznou variantu. S jemným nymfovým prutem úžasná zábava a mraky úlovků.

Doufám, že i Vás bude článek inspirovat a že se také, jako já, vrátíte k legendám.

Petrův zdar
Lejboj


 

PS:

Úspěšné vzory

Přírodní Hydra

 

Promotaný

Keď na sucho, tak na cikádu

Polovica tripu je za nami a my rozkladáme stan na mieste, kam sa Peťo tešil najviac. Keď tu bol pred pár rokmi prvýkrát, pochytali tu na troch riekach krásne ryby. Dopredu nás upozorňuje na sandflies a silný vietor. Pri večeri pocítime zatiaľ najotravnejšie sandflies, no a keď sa pred polnocou zakuklíme do spacákov, pridáva sa silný vietor. Všetko ako má byť...

Ráno balíme veci na tri dni a s ťažkými báglami sa vydávame k rieke. Rybu chytá iba Peťo. Ja s Kurtom sa trápime, vietor fúka presne oproti nám a tak rýchlo meníme päťky za šestky. Vôbec to nepomáha a s dlhým náväzcom sa mi hádže úplne zle. Máme v pláne prespať na chate a prídeme tam tesne pred dažďom. Prichádza prvá menšia kríza a v duchu si kladiem veľa otázok. Večera nám prihorí a jediné potešenie z celého dňa je fľaša bieleho. Našťastie tento deň rýchlo zaspávam a som zvedavý na ráno.

Východ slnka klasicky prespíme a na vode sme až niekedy pred desiatou. Peťo vysuší hneď po chatou krásneho potočáka a tak nejak nám to s Kurtom dodá energiu. Fúka výrazne menej ako doteraz a vyzerá to že ryba bude aktívna. Obchádzame domáceho sprievodcu s klientmi a vychádzame na otvorené riečište. Spotujeme tu veľa rýb ale nechytáme nič. Kurt mi našiel v jednom menšom prítoku rybu a ja jej hádžem cikádu. Prvý hod, Kurt kričí že ryba ide k muche, ide, ide, cikáda je už skoro pri mne a v tom sa vynorí obrovská žgreňa a ja sekám do prázdna. Príliš skoro. Za posledný týždeň mám chytené dve ryby a tak plný adrenalínu a vzrušenia kazím pre mňa jeden z najkrajších záberov nielen zo Zélandu, ale v živote. Kríza z predošlého dňa je späť čo si všimnú aj chalani. Po vifone a pive na obed chytá Kurt jednu z najkrajšie sfarbených rýb a o chvíľku na to sa pridáva aj Peťo ktorý zavesil asi našu najväčiu rybu zo Zélandu. Začína pršať a otáčame sa späť k chate s tým že ešte prechytáme fleky kde sme ráno videli guida. Hneď na prvom mieste vidíme peknú rybu a chalani ma nechávajú. Schádzam k vode, vyťahujem šnúru, chystám sa nahodiť. Chytám sám seba za bundu....rozmotávam, robím nový náväzec. Znova idem nahodiť, som nervózny, prší a štípajúce mušky ma idú zožrať zaživa. Celé to motám.... Nadávam si do blbcov a ešte krajšie. Po neviem koľkých minútach robím opäť nový náväzec a skracujem ho. Suchá cikáda už nepláva ale aspoň ju stále vidím v čistej vode. Hádžem a hádžem a hádžem. Peťo mi kričí kde, Kurt je klasicky za foťákom a je mi jasné že v tom daždi mu to neuľahčujem. „Jebni to vyššie do prúdu“ kričí mi Peťo a tak to hádžem úplne inde ako mi kričal. Zrazu sa v tom prúde objaví ryba o ktorej sme ani nevedeli a vezme suchú-mokrú cikádu, zasekávam a už s ňou bežím dole prúdom. Peťo ju podoberá a ten pocit vám nemusím opisovať. Rybu o ktorej som nevedel a hádzal som na úplne iného browna chytám s obrovským šťastím, proste na hlupáka. Po dvoch ťažkých dňoch mám konečne rybu a chalani vidia ako veľmi som toto potreboval... Všetky ryby na tejto rieke sme vysušili a po dvoch dňoch chápem prečo sa sem Peťo tak veľmi tešil. Tie ryby sú úplne iné ako tie čo sme doteraz chytali.

 

Do rána sa riadne rozpršalo, rieku dvihlo a prikalilo a tak doobeda balíme a ideme zase do civilizácie kde ostaneme pár dní. Hneď ako to počasie dovolí sa vráciame k poslednému kempu. Máme v pláne vyskúšať rieky ktoré sú prítokmi našej poslednej rieky. Prvý večer sa k nám pridá moravská spojka Petr a veru keď ráno šlapeme po treku popri rieke, každý jeden krok je veľmi neistý. Vína a piva sme vypili viac než veľa a viem že keby som sa takto dochniapal na Slovensku, polovicu dňa by som preležal v posteli. Tu však opicu za pár hodín vychodíme a poobede sa dostávame na jedno z najkrajších miest aké som kedy videl. Kopce okolo rieky sa otvorili do strán a rieka sa tu zmenšila tak, že na niektorých miestach by sa dala preskočiť. Pri jedení instantnej polievky a pozorovaní toho čo je okolo nás mi naozaj nič nechýba. Všetci chytajú pekné ryby, ja sa od zera zachraňujem jednou panvičkovou 45tkou, čo je asi naša najmenšia ryba celkovo.

 

 

 

Druhý deň začíname traja no na obed nás dobiehajú dvaja Švédi ktorých sme stretli pred dvoma týždňami v meste a idú s nami. Spolu máme za celý deň asi 6 rýb ale vytiahneme len tri. Kurtovi to jedna prereže na kameni a mne padne z cikády pri zdolávaní asi môj zatiaľ naj pstruh z tripu. Peťo jednu pokazí na sucho ale hneď ďalšiu na prvý hod na cikádu vytiahne. Krásna ryba na krásnom mieste. Švédi odchádzajú a my ideme cez kaňon vyššie proti prúdu. Peťo nájde v hlbokom poole rybu a ja hádžem. Mením nymfu, mám záber, zásek sedí. Robím všetko najopatrnejšie ako sa dá. Ryba je plná sily, nemôžeme ju podobrať. Viem že toto je presne ten brown kvôli ktorému som sem prišiel a bojím sa aby som ho nestratil. Po neviem koľkom pokuse ho Peťo podoberá a Kurt fotí. Vravím si že Zéland sa pre mňa skončil a nič viac nepotrebujem. Na druhý deň však ani neviem ako a prečo, chytám ďalšieho pekného pstruha. Na red taga. Peťovi ryba padá a Kurtovi to nechce zobrať. Veľmi ťažká rieka a veľmi málo rýb. Večer si rátame že sme prešli asi 30 km a chytili sme jednu rybu.

 

 

 

 

Nasledujúce ráno je na riekach plnka a tak sa rozhodujeme na posledný presun. Cieľ máme jasný – zakončíme to na jazerách. Tri dni a jediný záber premieňa Peťo. Ďalšia krásna ryba, ktorá by mala byť podľa dostupných informácíi pôvodná forma dovezená zo Škótska v 19. storočí. Prostredie okolo jazera je fascinujúce a páči sa tu aj Kurtovi, ktorý jazerné muškárenie neobľubuje. Sľubujeme mu že ho vezmeme tento rok na Bešeňku.

Výlet zakončujeme poslednými dňami v Christchurchi, kde nás prvú noc čaká zemetrasenie. Prvú noc také to skutočné keď sa celý dom začne triasť no a druhý večer je to kvôli pivu a meruňke, ktorá práve dorazila z Čiech. Na obed, deň pred odletom, ideme ešte do parku kde Kurt vysuší poslednú rybu. Mesiac v prírode sa nám končí a nás čaká už len dlhý let naspäť.

Tento mesiac ma muškársky veľa naučil. Od hľadania rýb, kedy som niektoré vôbec nevidel a hádzal som to len podľa toho ako mi kričali chalani, až po ryby, ktoré som si našiel sám a aj sám pokazil a keď sa naozaj zadarilo, tak aj vytiahol. Na každej rieke sme hľadali inak sfarbené ryby, niekde boli zlaté až strieborné a niekde sme v čistej vode videli obrovské čierne telo ležiace pri dne. Všetky chytené ryby sa správali ináč a naozaj nebolo na škodu pár minút rybu pozorovať a zistiť ako na ňu. A potom ju pokaziť jedným zlým hodom kedy ju vyplašila šnúra alebo zle položená suchá muška. Po prvých dňoch som nadobudol pocit že ten Zéland fakt nie je náročný a rybu vôbec nie je ťažké chytiť. No a potom prišli všetky tie veci ktoré robia Zéland takým zaujímavým. Veľmi plaché ryby alebo ryby ktoré vôbec nemali záujem o muchy, silný vietor, premenlivé počasie, tisíce sandflies no a dostavila sa aj menšia kríza. Človek chytí niekedy za víkend toľko rýb, čo inokedy za dva týždne. Viem si v kľude predstaviť že si tu dám za mesiac jedno veľké zero. Však by som nebol prvý ani posledný.

 

Všetkým trom sa nám tu ale podarilo chytiť niekoľko pekných rýb a celý mesiac musím zhodnotiť ako naozaj vydarený. Na záver patrí za nás troch jedno veľké ďakujem Peťovi Staškovi, ktorý sa o nás postaral úplne bravúrne hneď po prílete. Je to len ďalším dôkazom myšlienky z úvodnej stránky tohto muškárskeho webu, kde Jirko píše: „mezi českými a slovenskými rybářskými kolegy žádných bariér nikdy nebylo a není“. 

A takisto vďaka mojim dvom kolegom, hlavnému fotografovi a kameramanovi - Kurtovi a nášmu sprievodcovi a vedúcemu údržby Peťovi, ktorý dokáže s Ikea sadou fixnúť akýkoľvek problém s autom.

Vidíme sa o tri týždne na pstruhovke...dík chalani.

Za vysnívaným brownom

Takto pred rokom, niekedy začiatkom jari mi prišiel mail od Peta: „Kurt ťa bude kontaktovať“....“Ohľadom čoho?“ odpísal som. „Kvôli výletu“, prichádza za chvíľu odpoveď. No a ubehla jedna muškárska sezóna (veľmi dobrá mimochodom) a ja pri písaní tohto článku znudene sedím v práci a očami blúdim po mape Nového Zélandu a je mi úplne jasné, že sa tam musím bezpodmienečne vrátiť. Kvôli tej najčistejšej vode akú som kedy videl, kvôli tým niekoľkým rybám ktoré som tam pokazil a hlavne kvôli sebe. Stále tak trochu nemôžem uveriť že som tam mesiac blúdil po ostrove a zažil veci ktoré sa aspoň z malej časti pokúsim opísať v nasledujúcich riadkoch...

Na južný ostrov sme sa vybrali v zložení Peter Held, Kurt Konrád a ja. Niekoľkotýždňové prípravy, vybavovačky v práci, dopĺňanie šatníka, viazanie cikád a sme na letisku. Nervozita začne keď sa lietadlo pohne. Zvláštny nepríjemný pocit v bruchu sa dostavil pri odlepení zo zeme a ja som premýšľal či mi bude stačiť sáčok v ktorom bola zabalená deka. Čaká ma prvý let v živote. Po 6 hodinách zisťujem že vzlet je oproti pristátiu úplné labúžo. Niekoľko hodín na letisku a nasleduje ďalších 15 hodín v lietadle. Náš najdlhší let, ale za to asi najkrajší. Keď po hodine v lietadle zistíme, že jedna z letušiek je zo Slovenska, naša economy trieda sa v momente upgraduje na biznis triedu. Víno, víno a ešte raz víno a ani neviem ako a prestupujeme v Austrálii. Posledný 3 hodinový let už o sebe neviem, dva dni bez spánku a únava sa prejavujú a pamätám si len pristátie na druhej strane sveta. Na letisku nás čaká česká spojka Petr a po rýchlom nákupe a obede už šviháme v ústi Waimakariri a chytáme menšie morské ryby...

 

Nasledujúci deň ideme na jazero kde sa po večernom a rannom love lúčime s Peťom a smerujeme už len sólo slovenské trio na vytúžené rieky. Máme v pláne šesť hodinový presun autom, ale končí to po troch hodinách kedy zastavujeme za mostom na rieke ktorú máme na našom zozname. Pozeráme z mosta na top miesta, kde ryba musí byť ale nevidíme žiadnu. Po pár minútach kedy prebiehame z jednej stranymosta na druhú a hľadáme vytúženého browna, ideme k autu. Pozeráme do mapy, zvažujeme čo ďalej. Ostať a skúsiť to tu alebo ideme podľa plánu ďalej. Vyberám sa naspäť k mostu a pozerám na vodu. A zrazu ho vidím! Je tam, krásna veľká ryba. Kričím na chalanov a hneď sú pri mne. Rozhodujeme sa kto ho ide skúsiť a o chvíľu už Kurt švihá v rieke. Všetci sme nadržaní a už ho v myšlienkach fotíme. Po niekoľkých hodoch sa ryba plaší, a pomaly odchádza do jamy kde ju strácam z dohľadu....Fotky nebudú, nevadí, prídu ďalšie. Pri aute sa všetci zhodneme že na tejto rieke ostaneme a autom sa už ďalej nepôjde. Rýchlo rozkladáme základný tábor pri vode a nakoniec tu strávime tri dni. Keď v stredu ráno balíme a ideme ďalej, máme spolu cez 15 potočákov, z čoho je asi polovica na sucho. Niečo neuveriteľné, Peťo ktorý je na Zélande druhýkrát nechápe ako sa nám to podarilo a ja s Kurtom si užívame naše prvé ryby z riek Zélandu. Na prvej rieke búrame všetky „mýty“ o náročnom muškárení o ktorom som toľko čítal a z ktorého som mal taký obrovský rešpekt. Ten pravý Zéland nás ale ešte len čaká....

 

 

 

 

Nasledujúca rieka nám ukáže presný opak všetkého čo sme zažili na našej jednotke. Oveľa viac sandflies, vidíme menej rýb a aj tie čo nájdeme vôbec nemajú záujem o naše muchy. Ešte na margo sandflies, ktoré nemôžem opomenúť. Je to niečo ako komár, akurát to je oveľa menšie a uštipnutie je oveľa neprijemnejšie. Najviac útočili na tvár a ruky, kedže všetko iné sme mali zakryté. Ale teda keď to na človeka prišlo a ozvala sa fazuľa s tuniakom ktoré sme jedli minimálne raz do dňa, to vám poviem bol teda zážitok. Nevedel som čomu sa v daný moment skôr venovať. Po týchto zážitkoch sa naozaj teším na večerné útoky komárov keď budem v lete švihať na Morave.

Na dvojke sme nakoniec dopadli po dvoch dňoch každý so zerom. Voda bola teplá a rieka ako aj pstruhy akútne potrebovali zrážky. Spolu sme videli desať rýb a kontakt mal jedine Kurt, ktorému však po pár sekundách vysušená ryba na cikádu padá. Dve rieky, jednotka úplný raj a druhá bez ryby. Začína pravý a skutočný Zéland...

Presúvame sa inde a skúšame tip na rieku od domáceho. Opäť iná rieka, iné ryby, iný spôsob chytania. Chytáme asi tretinu rýb ako z jednotky a už nám je jasné, že ten úvod sme prepískli a nastavili latku veľmi vysoko. Kazí sa nám auto a tak tu rozkladáme stan. Prvý deň chytám rybu až za šera na cikádu. Druhý deň hádžem na rybu až neskoro poobede, kedže doobeda sme videli iba dva pstruhy a ja som bol až tretí v poradí. Nachádzame prítok rieky a ideme skúsiť nájsť nejaké ryby. Vidíme niekoľko pekných rýb ale nevytiahneme žiadnu. Ja hádžem asi na tri, dve nemajú vôbec záujem a na tretej mením nymfy rad za radom. Bažant, pošvatka, čierna hlava, medená hlava, spectra dabing, prírodný dabing.... záber dostávam až na zajačie uško. Zasekávam však do prázdna a na konci dňa som bez ryby. Kurto zavesí jedno veľké hovado ale padá mu. Škoda, je to jedna z našich naj rýb, aspoň čo sme videli podľa sily. Zaberie mu aj na druhý deň ráno, ale táto ryba ostane nezdolaná. Aspoň tento rok.

Večer otvárame víno s názvom „White wine from Rabbit Island“. Názov je veľmi dôležitý, je to akési znamenie, predzvesť... Pre istotu si dávame víno aj na raňajky. Cez deň chytáme spolu tri ryby a všetky na zajačiu nymfu. Skúšame ju aj na iných riekach ale ryby na ňu chytáme len na tu. Vysvetlenie je jednoduché, inde už biele zo zajačieho ostrova nepijeme...Poobede sa nám podarí naštartovať ale po necelej hodine jazdy sa nám hneď po príchode do dediny začne spod kapoty valiť dym. Večer je teda jasný, konečne pár čapákov a poriadny kus mäsa.

 

 

 

Ráno - servis auta, doplnenie zásob a preusn na rieku. Pár hodín na rieke s poetickým názvom Otututu a balíme to. Voda je teplá, rybu vidíme len jednu a rieka nás neoslovila.  Dohodneme sa že nastal čas aby sme sa presunuli cez kopce na miesto, kam sa náš guide Peťo teší najviac. V tejto oblasti je niekoľko riek, trávime tu dokopy tyždeň. Peťo tu chytal na troch riekach a z jeho rozprávania sa tešíme na tie najväčšie ryby....

O tom ale až v druhej časti, ktorú sa pokúsim zavesiť čim skôr :-)

PS: fotky sú z dielne KURTa KONRÁDa

Poslední výstřel

A je to tady. Už po kolikáté. Život letí jako splašený a když se tak dívám do blogů, přijde mi, že píšu jen o začátcích a koncích jednotlivých sezón. Ten letošní byl ale krásný, muškařiny jsem si užil měrou vrchovatou i proti vůli počasí a nedostatku vody.

Po dvou hornovltavských expedicích jsem si chtěl rozloučení užit na nějaké menší vodě, potůčku, kde budu sám, jen s vládci místních tůněk. Vlna dešťů naplnila prakticky všechny revíry a tak jsem svou vycházku nasměroval přesně do klesajícího průtoku. Voda v říčce byla vyšší, ale čistá jako sklo.

Nasadil jsem jen jedinou mušku, moc jsem nevymýšlel a dal stříbrného bažanta. Tipet z fluoše 0.085 zajistil krásné propadání trojkové hlavičky a to ti kluci lipaní nemohli vydržet. Krásné kopance do jemného Hanákova Superbu mě provázely celý den.  Odpoledne vysvitlo sluníčko a začal poletovat nějaký hmyz, ale voda už byla hodně studená a tak se žádný sběr nekonal. Po třetí jsem chytil posledního lipana a najednou jsem si řekl, že je konec. Přestože jsem měl před sebou „šancovej tah“ (autor výroku Jiří R.), tak jsem odstřihl bažanta, složil prut a vydal se k autu. Seděl jsem na pařezu a popíjel čaj a tak nějak jsem v duchu bilancoval tu letošní, na vodu hodně chudou, sezónu. Nebyla špatná.

Petrův zdar!

 

PF2016
Lejboj